Cvicte.sk

Dostanú sa do rúk neslávne známeho doktora Mengeleho, „anjela smrti“, ktorý na nich a na ostatných dvojčatách vykonáva neľudské experimenty.

Mischling je pútavý a mimoriadne ľudský príbeh. Kniha vychádza v edícii Odeon, ktorá prináša kvalitné čítanie, zvučné mená, najslávnejšie príbehy a nadčasový dizajn obálok.
Autorka v knihe bez zbytočného sentimentu a v plnej nahote zobrazuje krutosť nacistického režimu.

Perla po čase zmizne a Staša žije nádejou, že predsa len ostáva nažive.

Vytiahol nás von, obrátil si nás k sebe a potom chrbtom jednu k druhej, aby si nás mohol dobre pozrieť.
„Usmejte sa!“ prikázal.
Prečo sme ten príkaz poslúchli? Asi kvôli mame. Kvôli nej sme sa usmiali. Primkýnala sa k zajdovej ruke, na tvári sa jej zračila panika a po čele jej stekali dve kvapky potu. Od chvíle, čo sme nastúpili do dobytčiaka, vyhýbala som sa pohľadu na ňu. Namiesto toho som sa dívala na maky, ktoré kreslila, sústreďovala som sa na ich krehké tváre. Nemohla som však nevidieť, ako sa zmenila – pekná, no ustavične akoby ospanlivá polovičná vdova, jej osobnosť sa kamsi prepadala. Kedysi dokonale upravená, no teraz zničená, na lícach prach, golier ovisnutý. V kútikoch úst, ktoré si ustráchane hrýzla, jej sedeli matné drahokamy krvi.
„Sú mischlinge?“ spýtal sa doktor. „Tie žlté vlasy!“
Mama si siahla na tmavé kučery, akoby sa hanbila za ich krásu, a pokrútila hlavou.

V plnej nahote tu vystupuje krutosť nacistického tábora, dozorcov, no aj vzájomná pomoc medzi väzňami. Osvienčim napokon oslobodzuje Červená armáda, väzni sú slobodní, putujú zničeným Poľskom, ale aj na tejto ceste na nich striehnu nástrahy, pri ktorých ide o život.

Osudy oboch sestier tak môžeme sledovať aj po skončení vojny, keď sa v povojnovom Poľsku snažia nájsť jedna druhú.

Vypočujte si AUDIO ukážku
Z knihy číta Judita Bilá:

„Mischling je jedna z najtrýznivejších, najsilnejších a najnápaditejších kníh tohto roka,“ povedal o knihe Anntohy Doerr, ktorý dostal Pulitzerovu cenu za príbeh Svetlo, ktoré nevidíme. 
Mischling sa stal najlepšou knihou mesiaca september 2016 na Amazone. „Mischling je paradox: je to nádherný román o najohavnejších činoch ľudstva,“ dodáva Anthony Doerr.

Začítajte sa do novinky Mischling:

Prvá časť
Staša
1. kapitola

Svet po svete
Stvorili nás ako jedno. Moje dvojča Perlu a mňa. Alebo aby som bola presná, Perlu stvorili a ja som sa od nej odkrojila. Perla vtisla svoj reliéf do maternice a ja som jej podpis napodobnila. Osem mesiacov sme sa vznášali v amniotickom snežení, dve ružové rukavičky na futre našej mamy. Nevedela som si predstaviť nič nádhernejšie ako maternicu, o ktorú sme sa delili, no keď boli hotové slonovinové lešenia našich mozgov a slezina, Perla chcela vidieť svet mimo nás. A s gurážou novorodenca z našej mamy vyskočila.
Hoci sa narodila predčasne, bola rafinovaná nezbednica. Vravela som si, že je to len jeden z jej kúskov. Vráti sa a vysmeje sa mi. No keď sa nevracala, vyrazilo mi to dych. Zažili ste niekedy, že to lepšie z vás sa oddelí a premiestni sa niekam do tajomnej vzdialenosti? Ak áno, som si istá, že si uvedomujete nebezpečenstvá takého stavu. Keď som prišla o dych, nasledovalo srdce a mozog zachvátila nepredstaviteľná horúčka. Vo svojej embryonálnej ružovosti som stála pred touto pravdou – bez Perly sa stanem odkrojkom, bezcennou vecou, človekom neschopným lásky. Preto som nasledovala sestrin príklad a dovolila lekárovým rukám, aby ma vytrhol von, poplieskal a podržal na svetle. Poznamenajme, že pri trhaní počas toho neželaného prechodu som neplakala. Neplakala som ani vtedy, keď rodičia nedbali na moje želanie, aby aj mňa pomenovali Perla.
Namiesto toho som sa stala Staša. A keď sa piplačky okolo pôrodu skončili, vstúpili sme do sveta rodiny, klavíra a kníh, do dní, ktoré omračovali krásou. Boli sme si také podobné – stále sme púšťali z okna na dlažbové kocky mramorové guľôčky a ďalekohľadmi sme pozorovali, ako sa kotúľajú dolu svahom, chceli sme vidieť, až kam sa také oživené dostanú.
Ale skončil sa aj tento svet, svet oplývajúci úžasom. Väčšina svetov sa skončí.
Musím vám však povedať jedno – spoznali sme ešte jeden svet. Ten nás vraj sformoval najväčšmi. Ale tí, čo tak hovoria, sa mýlia. Predbežne vám poviem iba toľko, že do tohto sveta sme vstúpili v dvanástom roku života, keď sme sa chúlili pri sebe vzadu v dobytčiaku.
Tie štyri dni a noci cesty sme prežili vďaka ľsti. Živili sme sa tak, že sme si hore-dolu podávali cibuľu a olizovali jej žltú šupu. Zabávali sme sa hrou, ktorú pre nás vymyslel zajd čiže starý otec, hrou nazvanou Klasifikácia živých tvorov. V tejto šaráde jeden opísal živočícha a ostatní museli uhádnuť druh, rod, čeľaď a tak ďalej až k všeobjímajúcej nádhere ríše.
V dobytčiaku sme takto prebrali množstvo živočíchov, zaradili sme všetko od medveďa po slimáka a zasa späť – je dôležité, zdôrazňoval zajd vysmädnutým chrapľavým hlasom, aby sme zorganizovali vesmír podľa našich najlepších, až priveľmi ľudských schopností –, a keď dobytčiak konečne zastal, prestala som so svojou šarádou aj ja. Pamätám si to takto – práve som presviedčala Perlu, že som améba. Možno som opisovala iného živočícha a ako na amébu sa pamätám zrejme preto, lebo v tej chvíli som sa cítila strašne maličká, strašne priehľadná a strašne krehká. Ale naisto to neviem.
Už-už som chcela priznať, že som prehrala, no tu sa odsunuli dvere dobytčiaka. Svetlo nás tak ohromilo, že nám na dlážku vypadla cibuľa, kotúľala sa po rampe, páchnuci, dopoly zjedený mesiac a pristála pri nohách dozorcu. Predstavujem si, že sa zatváril zhnusene, ale do tváre som mu nevidela – na nose si držal vreckovku, rozkýchal sa a prestal, keď dvihol nad našu cibuľu čižmu a vrhol na ten malý mesiac zatmenie. Drvil ho a my sme videli, ako cibuľa plače, jej trpké slzy sa menili na kašu. Nato opäť zaujal svoj postoj a my sme skočili do útočiska zajdovho veličizného kabáta. Hoci sme zajda ako úkryt už dávno prerástli, strach nás zmenšil, v záhyboch kabáta sme sa pri jeho vychudnutom tele schúlili a z nášho starého otca sa takto stala hrudkovitá postava s mnohými nohami. V tom úkryte sme žmurkali. Potom sa ozval zvuk – dupot, šuchot – a rovno pred nami stáli dozorcove čižmy.
„Čo si to za hmyz?“ spýtal sa dozorca zajda a poklopal palicou všetky dievčenské nohy, ktoré vytŕčali spod kabáta. Štípali nás od toho kolená. Potom udrel po nohách aj zajda. „Šesť nôh? Si pavúk?“
Bolo jasné, že dozorca sa v živočíšnej ríši vôbec nevyzná. Už sa dopustil chyby. No zajd nepokladal za potrebné povedať, že pavúky nie sú hmyz. Nás vždy s chuťou, spevavo opravoval, chcel, aby vo všetkom panoval poriadok. No tu – tu bolo nebezpečné prejaviť dôvernú znalosť tvorov, ktoré lezú alebo sú pokladané za nižšie, lebo by mu vyhodili na oči, že má s nimi veľa spoločného. Z nášho starého otca sme nemohli urobiť hmyz.
„Niečo som sa pýtal,“ naliehal dozorca a znova nás palicou poklopal po nohách. „Aký druh?“
Zajd mu po nemecky uviedol fakty: volá sa Tadeusz Zamorski. Má šesťdesiatpäť rokov. Je poľský Žid. A pri tom skončil, akoby tým povedal všetko.
Chceli sme pokračovať zaňho, chceli sme to dopovedať: zajd bol profesor biológie. Celé desaťročia učil tento predmet na univerzitách, ale vyznal sa aj v mnohých iných veciach. Keď ste chceli vedieť, akú štruktúru má báseň, stačilo sa spýtať jeho. Keď ste chceli vedieť, ako chodiť na rukách alebo nájsť hviezdu, ukázal vám to. Raz sme s ním videli dúhu, ktorá bola iba červená, videli sme, ako sa strie ponad kopec a more, a on na jej pamiatku často pripíjal. Na tú neznesiteľnú krásu! Oči mal pri tom plné sĺz. Prípitky mal tak rád, že ich prednášal hocikedy, takmer pri každej príležitosti. Na ranné plávanie! Na lipy pri bráne! A v posledných rokoch bol jeho najčastejším prípitkom tento: Na deň, keď sa vráti môj syn, živý a nezmenený!
No čo ako by sme boli chceli, nič z toho sme dozorcovi nepovedali – zadrhlo sa nám to v hrdlách a do očí nám vhŕkli slzy z úmrtia tej cibule. Slzíme od nej, vraveli sme si, nie je to nič iné, a slzy sme si zotreli, aby sme cez diery v zajdovom kabáte videli, čo sa deje.
V okrúhlych okienkach tých trhlín bolo päť postáv: traja malí chlapci, ich mama a muž v bielom plášti, ktorý stál s perom v ruke nad malou knižočkou. Zaujali nás chlapci – ešte nikdy sme nevideli trojčatá. V Lodži boli ešte jedny dvojčatá dievčatá, ale trojica, to bolo niečo z kníh. Hoci na nás ich počet zapôsobil, hodnotili sme ich podľa toho, ako sa na seba podobajú. Všetci traja mali rovnaké tmavé kučery a oči, rovnaké chudé telá, ale každý sa tváril inak – jeden škúlil do slnka a ostatní dvaja sa mračili a ich tváre dostali rovnakú podobu, len keď im ten v bielom plášti podával do dlane cukríky.
Mama trojčiat bola iná ako mamy v dobytčiaku – nepokoj dobre skrývala, stála nehybne ako zastavené hodiny. Jednu ruku držala nad hlavami synov v akomsi neprestajnom váhaní – akoby mala pocit, že nemá právo dotknúť sa ich. Muž v bielom však zaujímal iný postoj.
Bola to hrozivá postava, čierne ligotavé čižmy a rovnako ligotavé tmavé vlasy, rukávy také široké, že keď dvihol ruku, látka dolu sa zvlnila a vyzerala ako kus oblohy. Bol pekný ako filmový herec so sklonom k dramatickosti. Na tvári sa mu zreteľne črtal prívetivý výraz, akoby chcel dať všetkým okolo najavo, že má mimoriadne dobré úmysly.
On a mama si vymieňali slová. Vyzeralo to, že sú príjemné, hoci väčšinou hovoril ten muž. Radi by sme boli ten rozhovor počuli, ale hádam stačilo, keď sme videli, čo sa stalo potom – mama prešla rukami po tmavých mračnách vlasov trojčiat, obrátila sa a chlapcov nechala pri mužovi v bielom plášti.
Je to doktor, povedala, keď odchádzala trocha neistým krokom. Nič sa vám nestane, ubezpečila ich, a už sa neobzrela.