Janette Šimková: Pozitivizmus považujem za preceňovaný
Či už ide o športové, alebo iné ciele, vždy sa dostaneme do situácie, keď sa nám jednoducho nechce. Alebo nemáme motiváciu pokračovať. Ako sa vtedy pohnúť z miesta? Spýtali sme sa life koučky Janette Šimkovej.
Môžeš nám na úvod ozrejmiť, čo je náplňou tvojej práce?
Na asi najjednoduchšie vysvetlenie svojej práce používam metaforu, že som sprievodkyňa na ceste môjho klienta. Moje povolanie je o zodpovednosti za celý proces, ktorý klienta posúva za daným cieľom. Koučovia ale nerobia intervencie v zmysle, čo by klient robiť mal, skôr nás zaujímajú jeho motívy a zdroje, ktoré na dosiahnutie svojho zámeru môže použiť.
Často narážame na problém, že síce vieme čo chceme, aj čo by sme preto mali urobiť, ale jednoducho sa nám nechce. A potom sa za to zvykneme haniť. Čo s tým?
Určite sa za to netreba haniť. To, že sa nám nechce je ľudsky prirodzené. Tento problém má niekoľko aspektov. Začala by som najprv zhodnotením situácie, v akej sa momentálne nachádzame a následne pomenovaním a eliminovaním všetkých prekážok, ktoré nám bránia byť v pohode.
Pevná vôľa nie je všemocná, často ju vyčerpáme už predpoludním.
Všeobecný spoločenský úzus nám vraví, že treba mať pevnú vôľu, takže sa sústredíme, že tú vôľu treba disciplínou posilniť a tento tlak v nás vyvolá ešte väčší pocit bezmocnosti a frustrácie. Lebo pevná vôľa nie je všemocná, často ju vyčerpáme už predpoludním a ona nám už po zvyšok dňa nedá energiu, pokiaľ ju kontinuálne nevytvárame.
Na toto platí jedno zlaté pravidlo: Nemáme posilňovať vôľu, ale dobré návyky. To sú tie, ktoré nám pomáhajú v sebariadení tak, že ak aj príde moment, že sa nám nechce, vieme si s ním vďaka nim oveľa lepšie poradiť.
Takže aký je vlastne rozdiel medzi pevnou vôľou a návykom?
Návyky sú činnosti, ktoré robíme pravidelne a sú uložené v nevedomí spôsobom, že nevytvárajú na našu vôľu tlak. Takže návyk je vlastne nástroj pevnej vôle. Dobrý návyk je ako energetická tyčinka, z ktorej pomocou ide potom všetko ľahšie. Návyk sa stará o to, že máme v sebe oveľa menej súboja, lebo tou polemickou analýzou „chce sa mi – nechce sa mi“ si vlastne vytvoríme paralýzu. Pri návyku si nekladieme takéto otázky a potom to funguje samo tak, že nás sila návyku podrží a prenesie cez krízu.
Je niečo, čo by sme naopak robiť nemali, ak sme sa už ocitli v situácii, že sme sa „opustili“?
Keď sa pristihneme pri tom, že opäť dozrel čas nadviazať na naše dobré návyky a napojiť sa na stav, kde sme už ten rytmus mali zažitý, tak to hlavné, čo by sme robiť určite nemali, je sťažovať si to. Napríklad očakávanie, že po našej pauze to všetko naskočí samo a ihneď je falošné.
Dobrý návyk je ako energetická tyčinka.
Každý návyk potrebuje svoj čas a keď chceme od seba naraz príliš veľa, tak ten návyk na to zatiaľ nemá vytvorenú dostatočnú kapacitu. Takže začneme od toho najľahšieho a pre nás najdostupnejšieho, čo môžeme znovu začať robiť a ono sa to postupne aj na základe pozitívnych výsledkov nášho snaženia, postará o našu motiváciu.
Keď je návyk tak dôležitý nástroj k nášmu napredovaniu, je možné ho ešte nejako viac upevniť, aby sme mohli prípadným krízam predísť?
Začala by som tým, že je dobré vychádzať zo znalostí návykovej slučky. To znamená, že keď si predstavíme trojuholník, tak na vrchole je podnet, ktorý nás vedie k žiadúcemu alebo nežiadúcemu správaniu.
Chybou je, že príliš zameriavame pozornosť na ten podnet, keďže s ním máme spojenú následnú odmenu. Toto nám však neprinesie efekt želanej zmeny, keďže zlý návyk neodinštalujeme len tak. Preto je treba zamerať pozornosť na naše správanie.
Úspešnejší nie sú tí, ktorí bazírujú na dokonalých podmienkach, ale tí, ktorí aj z nedokonalých podmienok vyťažia maximum.
Napríklad, ak potrebujeme po vyčerpávajúcom dni úľavu, tak si vyberieme taký prostriedok, ktorý nám ju prinesie bez vedľajších nežiadúcich následkov. Takže nejdeme vyjesť chladničku, ale sa zrelaxujeme nejakou inou aktivitou, ktorá je v súlade s našim novým smerovaním.
Na to je treba v sebe zapnúť vedomý mentálny proces, ktorý ale musí prebehnúť skôr, ako sa dostaneme k tej chladničke. Ťažisko mentálnej práce spočíva v tom, že vedome, aktívnym spôsobom vstupujeme do nášho zautomatizovaného nesprávneho správania a nahradíme ho správnym. Toto je v skratke celé umenie sebariadenia.
Čo robiť s tým, keď si napríklad chcem dať dlhší tréning, no mám naň málo času? A odrazu začnem špekulovať, ako to celé vymyslieť, až si daný čas miniem a napokon neodcvičím nič?
Na to existuje jeden dobrý test, v ktorom zistíš, či patríš do kategórie ľudí „spokojní trojkári“ alebo „nespokojní jednotkári“. V príklade, ktorý si uviedla, sú nespokojní jednotkári tí, ktorí keď nemajú na cvičenie dostatočný čas, tak sa do neho ani nepustia, na rozdiel od spokojných trojkárov, ktorý si radšej odcvičia len trochu, než by necvičili vôbec.
V tomto kontexte je napríklad zaujímavé zistiť na stretávke spolužiakov po rokoch, ktorá z týchto dvoch skupín je v živote úspešnejšia. Paradoxne to zväčša nie sú tí jednotkári. Takže sa javí, že úspešnejší nie sú tí, ktorí bazírujú na dokonalých podmienkach, ale tí, ktorí aj z nedokonalých podmienok vyťažia pre seba maximum.
Takže si tiež toho názoru, že všetko sa dá dosiahnuť, stačí keď človek chce a hľadá možnosti?
Ja som v tomto opatrná, lebo pozitivizmus považujem za preceňovaný, keďže okolnosti môžu byť rôzne a človek nemôže ísť vždy naplno. Akékoľvek ambície by mali byť v súlade s danými životnými okolnosťami, lebo ich nerešpektovaním zvyšujeme na seba tlak, ktorý môže narušiť našu integritu. A udržať si svoju celistvosť je z hľadiska dobrého životného fungovania určite viac, ako podať výkon.
Čo nám ešte okrem budovania dobrých návykov môže pomôcť v napredovaní?
Celému tomuto úsiliu by malo predchádzať sebapoznanie. Čím lepšie sa človek pozná, tým reálnejšie si vie dať ciele. Ciele, ktoré sú v súlade s ním samým.
A do akej miery si myslíš, že poznáme samých seba? Alebo inak: Poznáme sa vôbec?
To je gro mojej práce, pomáhať druhým v poznaní samých seba. Dobrou pomôckou v tomto je utriediť si vlastný rebríček životných hodnôt. Z toho už sa pri sebapoznaní dá vychádzať. Zistiť tiež, čo človeka napĺňa a naopak. A tiež rozpoznať, čo v nás vyvoláva životnú ľahkosť a čo nás na druhej strane nezdravo zaťažuje; lebo preťažiť je rovnako zlé ako nezaťažiť. Proste treba nájsť v súlade so sebou tú správnu mieru.
Celý video rozhovor o motivácii so Janette Šimkovou nájdete v 2-mesačnom vedenom programe SUMMER SHAPE. Okrem edukatívnych rozhovorov s uznávanými odborníkmi vás v ňom čakajú tiež online tréningy s profesionálnymi slovenskými trénekami, ako aj jedálničky od skúsených výživových špecialistov. V SUMMER SHAPE programe od Supershape tak nájdete všetko potrebné pre štíhle, pevné a zdravé telo.