Cvicte.sk

Prečo hovoríme v súvislosti s jedlom aj o psychike? Nie je primárnou úlohou potravy nasýtiť telo živinami?

Výživa a psychika spolu veľmi úzko súvisia. Ak sa pozeráme na výživu len z pohľadu tela a jeho zásobovania živinami, tak je to obmedzený pohľad. Jedlo a príjem jedla nevieme oddeliť od psychiky, pretože príjem jedla je regulovaný mozgom. A ten vnímanie jedla a hladu môže ponímať len ako neutrálny signál, tak, že potrebujem doplniť energiu.

Ale v našom tele fungujú aj rôzne neurotransmitery, ktoré ovplyvňujú to, ako sa telo cíti, ako vníma – napríklad aj ako interpretuje hlad a ako ho premieňa na chuť. A práve preto, že sme oddelili výživu od toho, čo reálne potrebujeme, tak nutričný status nezahŕňa len energiu, ale ide o celostné vnímanie aj psychického spektra.

Čo sa stane potom? Keď jedlo zrazu nie je pre nás len potrava, ale máme s ním spojené nejaké emócie?

Veľmi skoro sa potom vieme dopracovať do bodu, kedy jedlo prestane byť neutrálnym signálom v zmysle, že cítim hlad, najem sa, ale vstupujú do toho emócie. Tie potom môžu podmieňovať chuť alebo hlad. Alebo jedlo začne slúžiť na hocičo iné, len nie na uspokojenie hladu – začnem si ním kompenzovať rôzne emócie.

Tu sa asi veľa ľudí môže zľaknúť, že majú psychický problém...

Cesta k vnímaniu toho, ako máme spojenú emocionalitu s jedením alebo prejedaním sa, sa môže zdať témou spadajúcou do psychiatrie, preto sa toho často zľakneme, že to nie je môj prípad. Pretože poruchy príjmu potravy vnímame až cez anorexiu či bulímiu, čo už sú hraničné stavy. Ale medzi tým je celá škála odchýliek od prirodzeného príjmu potravy.

Čo je to prirodzený príjem potravy?

Prirodzený príjem potravy znamená, že jem toľko, koľko potrebujem a držím si váhu. Ale každý, kto je viac alebo menej, ako potrebuje, nemá regulovaný príjem potravy, pretože do tej regulácie, ktorá je prirodzená v prírode, už vstupujú emócie.

Prečo sa to deje?

Akýkoľvek vzťah k jedlu odráža vzťah k sebe samej. Čiže aj keď idem do reštrikcie a nedovolím si dať telu všetko, čo potrebuje, znamená to, že nedoprajem ani sebe – som trvalo pod tlakom a skôr či neskôr to prejde do kompenzácie. Niekto môže začať zneužívať alkohol, niekto cigarety, drogy, niekto jedlo. Alebo workholizmus. Hocičo, kde si vykompenzuje vlastnú hodnotu. Pretože to, že si nedovolím najesť sa, čo je úplne základná fyziologická potreba, znamená, že si nedovolím žiť plnohodnotne.

Táto téma sa však viaže aj k silnej téme, ktorá je v dnešnej spoločnosti a to je diétna kultúra. Tá v nás podmieňuje pocit, že existuje nejaký ideál krásy tela, ktorý sme si stanovili ako spoločnosť a každá odchýlka od toho ideálu mi spôsobuje frustráciu a pocit, že nie som dosť. A mojou snahou je dorovnať sa k tomu ideálu a robíť všetko preto, aj keď si škodím.

Takže by sme nemali chudnúť?

Nehovorím, že nadváha a obezita sú ok a vieme, ako nám môžu zo zdravotného hľadiska ubližovať, ale podstatné je, aby sme to nerobili z odporu k vlastnému telu. Pretože potom nechudneme z lásky k svojmu telu, ale z odporu zo svojho tela. Preto potrebujeme robiť zmeny postupne, s láskou k svojmu telu a neustále navnímavať, čo mi telo hovorí.

To si však vyžaduje výdrž. Prečo veľakrát dlhodobo nevydržíme v tom, čo chceme?

Pretože tvoja osobnosť, identita, presvedčenia nie sú v súlade s rozhodovaniami, ktoré každý deň robíš. Pokiaľ sa rozhoduješ, pretože ti niekto povedal, že toto bude pre treba dobré, ale ty niekde vnútri máš nejaké „ale“, tvoje hodnoty sú nastavené niekde inde. A treba si to potom v sebe upratať.

Chcete lepšie zvládnuť emočné jedenie, ako aj nástrahy tela počas pms, menštruácie, ovulácie či po nej? Zapojte sa do Supershape FEMINI VÝZVY zameranej na ženský cyklus. Čaká vás 28 dní plných účinných online tréningov, jedálničkov od výživovej špecialistky a ďalších hodnotných informácií, vrátane toho, ako predchádzať nafukovaniu či inkontinencii. Krok za krokom, týždeň po týždni, pod vedením skúsených odborníčok na stravu a pohyb.