Tomáš Masaryk: Nie každý pád v živote musí znamenať koniec

redakcia

Nádejnému futbalistovi sa v priebehu sekundy zmenil život a kvôli nehode zostal na vozíku. Dnes učí druhých ako žiť naplno.

Tomas Masaryk
Zdroj: Tomáš Masaryk
15. JAN 2020

Tomáš Masaryk má úsmev na tvári stále. Napriek neľahkému osudu si život užíva a nielen to. Cestuje po celom svete a svojím príbehom motivuje druhých.

Porozprávali sme sa s ním nielen o ťažkých chvíľach v jeho živote, ale napríklad i o tom, ako sa zamilovať do športu a konečne schudnúť.

Prvý január je hektický dátum na zmenu. Ak chce človek niečo zmeniť, je jedno, aký je dátum. Mal by si jednoducho sadnúť a povedať si, že takto nechce žiť alebo vyzerať.

S príchodom nového roka si mnoho ľudí dáva predsavzatia, že chcú schudnúť alebo pravidelne cvičiť. Zvyčajne im to nevydrží dlhšie ako mesiac. Čo by si im poradil?

Prvý január je hektický dátum na zmenu. Ak chce človek niečo zmeniť, je jedno, aký je dátum. Mal by si jednoducho sadnúť a povedať si, že takto nechce žiť alebo vyzerať. Človek musí sám chcieť a nie čakať na nejaký dátum alebo výzvu. V prípade, že bude čakať na niekoho druhého, že mu pomôže alebo ho dokáže zmeniť, potom nikdy zmena nepríde. Keď chceme nejakú zmenu, musíme byť o tom sami vnútorne presvedčení.

Čo urobiť preto, aby bola naša túžba po zmene skutočná, aby vyvierala z hĺbky nášho srdca a tým pádom bola aj uskutočniteľná?

Napríklad ja mám v sebe takú vlastnosť odmalička. Je ňou vzťah k športu. Buď ju v sebe človek má, alebo nemá. Je to o tom, že človek sám seba presvedčí. Moje pravidlo je, že si nehovorím, že niečo musím alebo chcem. Ak použijem jedno z týchto slov, znamená to automaticky koniec. Dôležité je nájsť si k tomu vzťah, lásku, postoj, ktorý je o tom, že ma to baví. Je to to isté ako s prácou. Človek je nešťastný v práci, lebo ho nebaví.

Ak chcem na sebe niečo zmeniť, musím si k tomu nájsť takú cestu, šport alebo metódu, ktorú budem robiť s radosťou. Keď človeka niečo baví, robí to na 120 percent. Ak idem cvičiť a nebaví ma to, telo na to takým spôsobom aj reaguje – odcvičí to, ale žiadny výraznejší efekt to neprinesie. Základ je teda nerobiť veci nasilu.

Stretávaš sa s ľuďmi, ktorí hovoria, že ich žiadny pohyb nebaví? Čo s tým?

Mali by ísť niekde na Sibír, kde je veľká zima, tam by sa museli hýbať, aby sa zahriali.

Bol si aktívnym športovcom, teraz si na vozíku. Prešiel si si mnohými ťažkými obdobiami. Ako vnímaš ľudí, ktorí sú zdraví, ale nechce sa im športovať?

Každý z nás má slobodnú vôľu. Niekomu vyhovuje byť stále nešťastný. Sťažuje sa druhým, aké má problémy. Možno má 20 kíl navyše, ale tým, že si bude nadávať a pozerať sa na svoje tučné brucho, nič nezmení. Ak človeka nebaví jeden šport, môže vyskúšať ďalší a ďalší. Možnosti sú takmer neobmedzené. Neverím tomu, že ak niekto niečo skutočne chce, že si nenájde spôsob, ako cvičiť.

Ľuďom, ktorí sa neustále len sťažujú, plačú a nadávajú na všetko, hovorím „plačkári“. Takíto ľudia naozaj existujú. Po prednáške prišla za mnou pani a hovorí mi, aký som usmiaty a pozitívny. Odpovedal som jej, že ma to baví. Ona mi povedala, že príde domov, zhasne svetlo a plače aj 2 – 3 hodiny. Ja na to, že super, prajem vám veľa vreckoviek :). Všetko je o voľbe.

Ja som zostal ležať na „smrteľnej“ posteli, bol som donútený k tomu, aby som sa hýbal. Čím budem mať lepší fyzický stav, tým budem menej závislý na druhých. Ľudia, ktorí plačú a nevedia si nájsť nejakú pohybovú aktivitu, si možno neuvedomujú to, že nezažili žiadny pád.

Ľudia sa majú možno až príliš dobre a nevážia si to, čo majú a vlastne ani samých seba.

Presne tak. Šport je nielen o tele, ale aj o psychike. Je to neuveriteľný relax, uvoľňujú sa endorfíny. Po práci sa musí človek jednoducho nejako uvoľniť. Pri športe sa hlava sústredí iba na šport, na nič iné. Je to úžasné uvoľnenie. Takisto, keď šport človeka baví, odrazí sa to pozitívne aj na vzhľade. To si možno ľudia neuvedomujú.

Tomas Masaryk_2

Si stále usmiaty?

Po tom všetkom, čo som prežil, som si nainštaloval program, že najbližších 80 rokov sa nebudem trápiť. Spočíva v jednej metóde. Je o tom, ako sa nastavím, tak fungujem. Mám to z vlastnej praxe. Dočítal som sa, že prvých 4 – 5 myšlienok naštartuje deň. Čo hovoria napríklad už spomínaní plačkovia? Asi to, že musia ísť do práce, nechce sa im, prší, sneží, slnko svieti, vždy je zle. Potom sa zbadajú v zrkadle, to je úplný horor… Tak to ide celý deň. To znamená, že človek musí začať od rána presne opačne – byť vďačný aj za maličkosti. Potom sa aj problémy počas dňa riešia ľahšie.

Najdôležitejšie je naše podvedomie, čiže rozhovor so sebou samým.Tak, ako sa človek nastaví, je vyslaný signál do mozgu, a mozog iba vykonáva. Keď sa nastavíme, že bude zlý deň, mozog si povie, v poriadku, ako chceš, tak máš.

Bola to ťažká cesta zmeniť svoje myslenie?

Nie je to ťažká cesta. Najdôležitejšie je naše podvedomie, čiže rozhovor so sebou samým. Tak, ako sa človek nastaví, je vyslaný signál do mozgu, a mozog iba vykonáva. Čo si do mozgu nahráme, to tam ide. Keď sa nastavíme, že bude zlý deň, mozog si povie, v poriadku, ako chceš, tak máš. Ako sa hovorí, že veľký koláč sa skladá z malých kúskov, tak aj človek sa vie preinštalovať postupne, malými zmenami. Ak by plačkovia začali na sebe týmto štýlom pracovať, tak postupne si nájdu nejaký šport, záľubu alebo relax.

Hral si futbal, študoval FTVŠ a zaujímali sa o teba futbaloví manažéri. Videli v tebe potenciál. Po skončení vysokej školy si mal ísť na skúšky, čakali na teba futbalové kontrakty. Behom sekundy sa všetko zmenilo.

Tri týždne som bol v kóme. V tom období som mal ísť do druhej francúzskej ligy. Teraz už ten tím hrá 10 rokov prvú ligu. Mal som dostať kontrakt na tri roky. Oni nevedeli, čo sa mi stalo. Keď som sa prebudil, povedali mi to telefonicky. Bola to ďalšia silná rana.

Po prebudení z kómy som nevládal ani na 10 sekúnd zdvihnúť ruku, hlavu, schudol som 20 kíl. U mňa bol ten pád úplne extrémny. Potom nasledovala cesta nahor. Rehabilitoval som fyzicky a snažil sa aj mentálne.

Čo ti v tom ťažkom období pomáhalo najviac?

Šťastím v nešťastí boli moji blízki, rodičia. Keď je človek po takejto traume, nevládze urobiť absolútne nič, starali sa o mňa. Hľadal som ochrannú ruku v každom, kto mi ju podal. Ak by som nemal okolo seba takýchto ľudí, možno by som ešte teraz ležal. Potom môže okolie chcieť, ale keby som ja nechcel, tak to nejde. Bolo to všetko vzájomné.

A keď som videl nejaké malé zlepšenie, vedel som, že nebudem úplne závislý na druhých. Rodičia predo mnou neplakali, tešili sa z cvičenia a pokrokov. Do budúcna som nemal absolútne žiadne predstavy. Celé to trvalo dva roky. Pol roka som bol v Kováčovej, rok a pol doma. Dva roky trvalo, kým som dokázal sedieť na vozíku. Ďalšie dva, kým som začal športovať. Hľadal som sa. Mám však v sebe to, že milujem šport. Šport nie je iba pohyb, buduje charakter. Je to tvrdohlavosť, cieľavedomosť, bojovnosť, nepoddajnosť.

Zároveň mi povedali, že keby nešportujem, tak do troch hodín zomriem. To znamená, že telo, ktoré by nebolo v dobrej fyzickej kondícii, by to nevydržalo.

Zachránilo ťa teda aj to, že si predtým aktívne športoval a bol fyzicky zdatný.

Áno, moje telo bolo v dobrej kondícii. Zhrnul som to tak, že som 22 rokov športoval na to, aby som prežil jeden let z auta bez padáku :).

Čo sa ti odohrávalo v hlave v tých ťažkých chvíľach, keď si vlastne nedokázal robiť ani bežné veci?

Miliónkrát som sa pýtal, prečo sa to stalo mne. Je to úplne prirodzený stav. Potom prišiel zlom, teda nielen fyzická, ale aj mentálna rehabilitácia. Dôležité je prijať aktuálny stav. Zostal som na vozíku a rozmýšľal, ako si zariadiť život a nečakal na to, že zomriem. Prvé 2 – 3 roky človek žije v nádeji, že sa postaví, ak bude cvičiť a podobne. Potom príde vytriezvenie a prispôsobenie sa danému stavu.

Spomínam si, ako som šiel prvýkrát do obchodného centra. Mal som pocit, že aj kvetináče sa na mňa pozerajú. Aj tu bolo dôležité prijať stav, skúsiť sa integrovať medzi ľudí. Človek sa musí naučiť manipulovať s vozíkom, ako sa obliecť, čo zjesť, vypiť. Keď lietam lietadlom, dávam si pozor, aby som nemusel chodiť na toaletu, lebo sa tam nedostanem. Obmedzení je veľmi veľa a ľudia si to neuvedomujú. Ako som povedal, je to len o mne, či chcem sedieť doma a ľutovať sa, alebo niečo robiť. Povedal som si, že keď som to prežil, tak si to užijem. Život sa má užívať, nie prežívať. Nie každý pád v živote musí znamenať koniec.

Rozhovor viedla Jana Šimkovičová, spracovala Miroslava Suchárová. 


DISKUSIA K ČLÁNKU (0)

Diskusia k článku - Tomáš Masaryk: Nie každý pád v živote musí znamenať koniec

Nový príspevok

Táto diskusia je otvorená len pre prihlásených užívateľov.

 
Desiatujete každý deň?
Áno, desiata je dôležitá.
Ako kedy, teda podľa toho, či mám čas.
Nie, nikdy na to nemám čas.

Celkom hlasovalo: 2799
Archív ankiet

Odber newsletterov
Tip pre redakciu
Poslať článok

Poslať článok môže len registrovaný užívateľ.