25. AUG 2011

Rozhovor nielen o joge: Verím v liečivú silu fyzickej aktivity

Mia

Na Martina Ďuriša som naďabila na jednej zo sociálnych sietí. Zaujali ma jeho jogové príspevky. A keď som si pozrela pár informácií o tom, čomu sa venuje, a aké má skúseností v oblati zdravia a pohybu, povedala som si, s týmto človekom sa chcem porozprávať. A dobre som spravila. Pretože tento mladý človek nám má čo povedať.

Martin, dá sa povedať, že si svoj život „zasvätil“ joge. Prečo?

V Joge som časom objavil metódu, ktorá mi dáva zmysel, hĺbku a ponúka veľa možností. Verím, že táto prastará technika k sebazdokonaľovaniu nám môže veľmi pomôcť v období, v ktorom sa práve nachádzame. Naša spoločnosť, životné prostredie a ľudské vedomie sa prudko mení a myslím, že práve múdrosť ukrytá vo vedomostiach našich predkov je to, čo nám môže pomôcť v týchto časoch najviac.

Cestou Jogy som sa rozhodol ísť najmä preto, lebo pomyslenie na túto cestu mi dávalo hlbší význam a vnútorné uspokojenie. Bolo to naozaj veľmi silné vnútorné volanie, nedalo sa odolať:) Cítil som, že už nechcem len sedieť a sťažovať sa na systém okolo, ale naopak, vstať a začať s tým niečo naozaj robiť. Cítil som, že ak chcem naozaj pomôcť planéte, tak práve cez Jogu.

Kde si sa prvý krát stretol s jogou? Čo ťa k nej priviedlo?

Bolo to v UK, kde som žil takmer päť rokov v Manchestri. O joge som už vedel dlho, ale nikdy som sa o ňu nezaujímal hlbšie. Asi som bol práve jeden z tých, ktorí si predstavovali pod pojmom Joga zástup starších paní v komických, obtiahnutých, pestrofarebných úboroch s jogamatkou v podpaží, ako si vykračujú do telocvične. Asi som v tej dobe potreboval niečo “akčnejšie”. Ale aj tak som dlho rozmýšlal, že by to mohlo byť fajn to skúsiť. Hovoril som si, že byť flexibilný musí byť skvelý pocit. Zvykol som behať a jazdiť po horách na "biku". Bol som dosť poskracovaný a cítil som, že by bolo fajn vedieť si zašnúrovať topánky po stojačky. Ale nikdy som sa naozaj neodhodlal.

A čo ma naozaj priviedlo k Joge? Ak mám byť úprimný tak to boli Red Hot Chilli Peppers. V tom období som čítal knihu od Antonyho Kiedisa, speváka z Red Hot. Nejak som sa s ich životnými príbehmi identifikoval. Kúpil som si od nich nejaké DVD s konecertami a našiel som tam v bonusoch aj interview s kapelou. Videl som, že Red Hoti cvičia pred každým koncertom Jogu a pijú ženšenový čaj. Čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé videť, keď som čítal, aký mali sklon k “zábave”. Ich hlavná motivácia bola veľmi jednoduchá, po tých všetkých rokoch sa proste chceli “Cítit Dobre”. A to bolo práve ono! Aj ja som sa chcel už konečne cítit dobre.

V tom čase sa mi taktiež začala agresívne prejavovať choroba, z ktorej som sa neúspešne liečil a cítil som, že musím ísť naozaj iným smerom, ak to chem ustáť. Kúpil som si knihu o Joge, začal som veľa behať a cvičiť. Joga začala naozaj fungovať, naučil som sa lepšie dýchať a “vystrelilo” ma to do nových nepoznaných sfér. Začal som sa liečiť a bol so šťastný, že som prišiel na to, ako to spravím. Vtedy som ešte nevedel, že to bude trošku komplikovanejšie, ako som očakával :) Ale teraz som naozaj šťastný čo mi praktikovanie Jogy prinieslo do života. Myslím, že po piatich rokoch som konečne pripravený sa ju naozaj začať učiť...:)

Akému typu cvičenia jogy sa venuješ?

Venujem sa väčšinou tradičnej forme Hatha Jogy. V Sanskrite “Ha” znamená “Slnko” a “Tha” znamená “mesiac”. Hatha Joga pozostáva zo statickejších cvičení, kde sa ide do dlhých niekoľkominútových výdrží, v pokročilých štádiách sa ide až do hodín. Hatha Joga sa niekedy nazýva ako Joga Vôle.

Hatha Joga kladie dôraz aj na rôzne očistné techniky tela a mysle. K tejto očiste slúžia ásany (pozície), mudry (symbolické gestá), pránajáma (kontrola dychu) a krije (očistné techniky). Avšak Hatha Yoga pozostáva aj z dynamickej časti, ktorá sa nazýva Vinyasa. Pohyb, ktorý je synchrónny s meniacimi sa pozíciami. Túto techniku si môžete všimnúť v Ashtanga Vinyasa Joge. Obidva prístupy, statický aj dynamický, sú v Joge veľmi dôležité.

Vzhľadom na tvoje mnohoročné skúseností, aký typ jogy by si odporučil začiatočníkom? Tým, ktorí jogu ešte nikdy necvičili.

Nie je ľahké odpovedať na túto otázku, pretože je to veľmi relatívne. Veľmi záleží na motivácií, s akou ide človek do cvičenia Jogy. Niekomu vyhovuje viac statika a niekomu dynamika. Niekto si chce spevniť telo alebo byť viac flexibilný, ďalší chce liečiť určitý fyzický alebo emociónálny problém a ďalší sa chce pozrieť na to, čo je za oponou tejto reality. Je to rôzne, každý sme iný a každý si môže násjť v Joge to svoje, čo práve potrebuje.

Verím však, že v Joge by sme sa nemali nikam ponáhľať a preto je vhodé si prejsť začiatočnícke prvky pekne jeden za druhým. Pochopiť správne všetky princípy nám pomôže vybudovať silný základ. Nemôžem nespomenúť, že čím lepšie pochopenie Jogy máme, o to viac nás cvičenie baví. Prináša to naozajstné výzvy. Určite neodporúčam ísť do dynamických a rýchlejších foriem Jogy bez vybudovaného silného základu a skutočného pochopenia správnej techniky. Ak si vybudujeme zlé návyky, budú pozície energeticky neúčinné a budeme “šlapať na prázdno”.

Čomu sa určite chceme vyhnúť sú úrazy. Ja som sa učil prvé roky len z kníh, bez učiteľa a spravil som veľa chýb, kým som sa niečo naučil. Nechcem, aby ich druhí museli spraviť tiež. Na chybách sa učíme, ale niektoré nie sú naozaj potrebné. To je dôvod prečo ja osobne kladiem veľký dôraz na techniku. Preto odporúčam na začiatok cvičiť prevažne “therapy series”, človek sa tak naučí niečo o pohybe. Myslím, že je dobré aby, človek skúsil rôzne štýly hodín, ako aj rôznych inštruktorov. Je veľmi dôležite aby mi sadol nie len štýl Jogy, ale aj osoba, ktorá ma bude motivovať k môjmu maximalnému potenciálu. Bolo by naškodu vzdať Jogu hneď po prvej hodine, ak nám náhodu nesadne daný štýl. Verím, že človek si nájde to svoje, ak chvíľu hľadá.

Na Slovensko si sa vrátil len nedávno. Súvisel tvoj pobyt v zahraničí s jogou?

Áno aj nie. Bol som v Manchestri tak trochu už doma a ako som spomínal, tak až tam som začínal s Jogou. Neskôr som bol chvíľu doma a skúšal som robiť Jogu popri zamestnaní ako event co-ordinator. Ale nešlo mi to. Cítil som, že idem proti sebe a proti tomu v čo verím. Niečo ma stále volalo do sveta, a tak som sa rozhodol cestovať. Vrátil som sa do UK, začal som cestovať po svete a učiť sa intenzívne Jogu.

Viem, že si sa venoval aj zaujímavému štúdiu. Prezraď aj naším čitateľom, o čo išlo.

Osobne verím v liečivú silu fyzickej aktivity ako takej. Preto som sa rozhodol vyštudovať Health & Physical Activity Foundation Degree na Boltonskej Univerzite. Tento relatívne nový smer sa zaoberá rozvojom našej spoločnosti cez fyzickú aktivitu a umenie. Ľudia, ktorí sa zaoberajú touto problematikou veria v zlepšenie fyzického a mentálneho zdravia jedinca, ako aj celej spoločnosti práve cez pravidelnú fyzickú aktivitu.

Silný dôraz sa kladie na rozvoj detí a mládeže, inklúziu zdravotne postihnutých ľudí a sociálne slabších skupín, boj s obezitou a rastúcim percentom mentálnych ochorení. No v neposlednom rade liečenie rodiny ako takej pomocou zmeny správania jej členov. Podľa mnohých štúdií, nie len Joga ale aj fyzická aktivita pôsobí priamo na stav vedomia jedinca. Preto som sa rozhodol ísť do boja za lepší, zdravší stav našej spoločnosti nielen cez Jogu, ale aj štúdium rôznych iných smerov, ktorým verím, že nám môžu pomôcť k pozitívnej zmene.

Ako vnímaš dnešných ľudí a ich vzťah k pohybu a zdravému životnému štýlu?

Myslím, že ľudia na Slovensku sú relatívne dosť aktívni. Hlavne stredná a staršia generácia, ktorá to má akosi v krvi. Možno, že je fyzická aktivita pre nás viac prirodzená, pretože sme neboli ešte toľko ovplyvnení súčasnou “pohodlnou” dobou a vyrastali sme proste inak, viac “vonku”. Paradoxne, s rýchlou dobou sa nejak všetci spomaľujeme. Nič sa nám nechce. V súčastnosti môžeme vidieť, že ľudia majú dosť problém prejsť po svojich aj menšie vzdialenosti. Napríklad behanie je pre veľa ľudí úplne iná a neznáma dimenzia pohybu.

Fyzická aktivita sa ľuďom javí skôr za trest a nie ako niečo, čo si môžme naopak veľmi vážiť. Veľmi sa odpájame od základného zdroja každodennej fyzickej aktivity, chôdze. Na druhej strane ľudia toto odpájanie od svojej prirodzenosti fyzicky, ale aj mentálne cítia. Preto čoraz viac ľudí vyhľadáva spôsob, ako sa cítiť lepšie. Nie je to veľké, alebo dostačujúce percento. Štatistiky nie sú až také optimistické, ale niečo sa v ľuďoch začína prebúdzať a budem úprimne veriť, že ich to rozhýbe aj na vonok.

Je rozdiel medzi tým, čo si videl alebo zažil v zahraničí a Slovenskom?

Moja osobná skúsenosť pochádza hlavne z Veľkej Británie. Tam sa otázka zdravého životného štýlu dosť rieši. Bude to snaď aj tým, že sú pred nami trošku “popredu”. Čo nemusí byť práve pozitívny faktor. Žiju konzumným spôsobom života už trošku dlhšie ako my, a to má aj svoje dôsledky. V UK je až epidemiologický problém s obezitou, čo prináša celkom veľké výdavky štátnemu rozpočtu. Čoraz viac ľudí potrebuje chirurgické zákroky a podporu od štátu. Vláda vyčleňuje nemalé prostriedky do vzdelávania bežnej populácie. Vytvárajú sa nové organizácie zamerané na pomoc spoločnosti práve cez fyzickú aktivitu a zdravší životný štýl.

Pred pár rokmi sa rozbehla najväčšia kampaň tohto druhu na svete, Change4Life.  Táto obrovská kampaň pod záštitou NHS (zdravotnícky system v UK), je zameraná hlavne na deti a výchovu rodičov práve cez ich vlastné deti. Veľa programov na rozhýbanie spoločnosti v minulosti zlyhalo. Motivácia ľudí z dlhodobého hľadiska je veľmi problematická ako ľudia sami. Preto sa iniciátori tohto programu zamerali v súčastnosti práve na deti a ich rozvoj. Myslím, že by sme sa aj my všetci u nás mali zamerať práve na našu najmladšiu generáciu. Samozrejme, ak im chceme pomôcť, musíme im byť sami príkladom. Deti prirodzene potrebujú určitý vzor. Preto zmeniť náš súčasný model správnania je veľmi dôležité. Verím, že tieto programy tohto druhu idú naozaj správnym smerom.

Chýba nám niečo, čo v iných krajinách už funguje?

Určite nám doma chýba ešte veľa vecí. A to nehovorím o materiálnych veciach. Ale skôr o niečom osobnostnom. Určitá vnútorná kvalita, sila a odhodlanie. V zahraničí som stretol veľa ľudí odhodlaných niečo v ich komunite zmeniť. A nie len v ich komunite, celkovo pre ľudstvo ako také. Ľudí, ktorým nie je ľahostajné ich životné prostredie, rodina a spoločnosť ako taká. V UK je napríklad každý desiaty človek vegetarián. Myslím, že je to veľmi pekné číslo, ktoré len potvrdzuje hlbšie pochopenie súvislostí a silné odhodlanie mnohých ľudí v UK niečo zmeniť.

V UK sa na školách deťom podávajú nutrične kvalitnejšie potraviny ako doteraz. Deti sa na školách v mestách začínajú znova učiť niečo ako pestovaťeľské práce, ktoré sme zažili aj my kedysi. Učitelia sa snažia naučiť deti čo najviac o pôvode jedla, ktoré k nim prichádza. Štatistiky ukzazujú, že táto elementárna znalosť súčasným deťom naozaj chýba. Väčšina súčasných detí verí, že zelenina rastie v supermarkete. Dokonca aj deti v centre Londýna si najdú kúsok pôdy, kde si môžu skúsiť pestovanie rastlín a naozaj si to užiť, trocha sa zašpiniť a tráviť svoj čas vonku, na čerstvom vzduchu. Jeden dôležitý aspekt, ktorý som si všimol je, že v UK je veľa učiteľov učiteľmi preto, lebo to naozaj chcú robiť. U nás sú učitelia veľmi frustrovaní a unavení. Myslím, že terajšie deti potrebujú silnú pozornosť, empatiu a otvorenú myseľ.

Čo je veľmi pozitívne je, budúci lekári sa učia na univerzitách z nových kníh, ktoré sa zaoberajú holistickým prístupom k zdraviu. Prestávajú vnímať ľudské zdravie len mechanicky. Čoraz viac lekárov naopak vidí širšie súvislosti medzi chorobami a sociálnym, enviromentálnym a spoločenským zdravím.

V UK existuje aj relatívne nový výraz, “cvičenie na predpis”. Lekár nepodáva ľuďom len “tučné” recepty na lieky, ale aj link na organizácie, ktoré pacientovi môžu pomôcť liečiť sa sám - pohybom. Tieto organizácie pomáhajú monitorovať pacienta počas troch až šesť mesiacov. Takýto prístup pomáha ľuďom, aby ostali motivovaní. Samozrejme, že to pomáha ľuďom aj vnútorne. Cítia, že je tu pre nich niekto, kto im chce úprimne pomôcť a to veľa ľudí vie naozaj oceniť. Ľudia sa stávajú silnejšími, a to je myslím veľmi dôležité. Väčšina ľudí hľadá a očakáva pomoc z vonku, ale dobre vieme, že tá naozajstná pomoc prichádza z nášho vnútra. Bojovníci z týchto organizácií chcú ľudí trošku popostrčiť a dať im silu sa liečiť svojpomocne.

Zdá sa mi, že na Slovensku veľa ľudí rezignovalo a nevidí cestu. Preto si radšej vyberú tú ľahšiu cestu a ignorujú jasnú skutočnosť. Niekedy sa nám zdá nič nerobenie oveľa pohodlnejšie, aj keď vidíme súvislosti. Radšej si ich prehnaným “intelektuálčením” zdôvodníme, aby sme sa lepšie cítili sami o sebe a nemuseli nič riešiť. Alebo proste ľudia len nevedia, čo je správne, a čo nie. Potrebovali by určitým veciam len viac porozumieť alebo len vidieť viac svetla a farieb okolo seba. Ale to je myslím celosvetový problém. Avšak môžme vidieť, že čoraz viac ľudí cíti potrebu niečo vo svojom živote a v sebe samom zmeniť. Aj z toho dôvodu sa čoraz viac ľudí zapája do zmysluplných projektov. Nič nie je dobré alebo zlé, je len zrelé a nezrelé. A ja verím, že ľudia na Slovnensku pomaličky ale isto dozrievajú.

Čo mu sa plánuješ na Slovensku venovať?

Rád by som pokračoval v predávaní vedomostí o Joge druhým ľuďom. Plánujem sa doma či v zahraničí aj naďalej intenzívne vzdelávať v Joge a prehlbovaniu poznania. Určite by som sa rád zapojil do rôznych projektov, ktoré sa týkajú zdravia spoločnosti a sociálnej inklúzie. Veľmi ma láka pracovať a učiť sa od zrakovo postihnutých ľudí. Jeden môj blízky priateľ rozbehol pred vyše ako rokom v Singapure projekt s názvom “The Mind’s Eye Project”. Sústredí sa na pomoc nevidomým cez praktikovanie Jogy. Zatiaľ priniesla táto iniciatíva krásne výsledky. Bol by som veľmi rád, keby sme mohli vidieť takéto projekty aj na Slovensku. Momentálne sa to pomaličky vyvíja a ide dobrým smerom, tak snáď to čoskoro rozbehneme.

Poznámka redakcie:

Martin Ďuriš je inštruktor Jogy. Na jeho hodiny môžete zavítať v Bratislave, ale pravidelne organizuje joga workshopy v rôznych mestách Slovenska.


DISKUSIA K ČLÁNKU (0)

Diskusia k článku - Rozhovor nielen o joge: Verím v liečivú silu fyzickej aktivity

Nový príspevok

Táto diskusia je otvorená len pre prihlásených užívateľov.

 
Desiatujete každý deň?
Áno, desiata je dôležitá.
Ako kedy, teda podľa toho, či mám čas.
Nie, nikdy na to nemám čas.

Celkom hlasovalo: 858
Archív ankiet

Odber newsletterov
Tip pre redakciu
Poslať článok

Poslať článok môže len registrovaný užívateľ.