27. SEP 2016

6. kniha v kultovej sérii Džínsových denníkov

redakcia

Práve vyšiel 6.diel série, ktorú začala Zuzka tvoriť v roku 2003 doslova na kolenách. 

 

„Ďakujem svojím čitateľom, že mi dali krásnu príležitosť venovať sa niečomu, čo ma tak bavilo! Dúfam, že si šiesty diel užijete - je to okrem iného ukončenie jednoliateho príbehu, ktorý sa ťahá od štvrtej časti,“  odkazuje Zuzka Šulajová, autorka Džínsových denníkov. Práve vyšiel 6.diel série, ktorú začala Zuzka tvoriť v roku 2003 doslova na kolenách. Nikdy by jej vtedy nenapadlo, že príde aj druhá časť, tretia, Lukášov denník, až napokon šiesta kniha. Príbeh Džínsových denníkov sa týmto končí, čo je určite ľúto mnohým čitateľkám.

Keď si Paula Semoková v pätnástich začala písať denník, netušila, že sa stane jej sprievodcom na celý život ani že nebude jediná, kto si ho vedie. Po návrate z Austrálie sa musí rozhodnúť nielen pre krajinu, kde zostane žiť, ale aj pre toho správneho muža.
Bude ním Ind Vilas či Lukáš Masubo?
Zdá sa však, že Lukáš už má iné priority. Paula váha, až jej napokon život uštedrí prekvapenie, ktoré zdanlivo rozhodne za ňu. Alebo, lepšie povedané, vytiahne na svetlo to, čo sama v hĺbke duše vždy vedela...

 „Ja osobne s Paulou trávim čas od roku 2003 a nikdy by mi nenapadlo, že jej príbeh potiahnem až do dospelosti, manželstva, budem písať o jej deťoch, dokonca aj o živote detí. Posledný diel obsahuje totiž tri denníky v jednom, vďaka čomu sa dozvedáme všetko, čo doteraz zostalo skryté v hmle,“ prezrádza Zuzka Šulajová.

Začítajte sa do novinky Džínsový denník 6:

LUKÁŠ
19. 8. 2013 – PONDELOK

20.10
Nechce sa mi veriť, že o necelých päť hodín bude Paula vo Viedni. Vo Viedni, kúsok od nás. A o hodinu a pol nato dokonca v Lamači. Už nie šestnásťtisíc kilometrov, či koľko to je do Sydney, ale iba tristo metrov. Sedím pri počítači, mám zapnutý radar a ako taký pako sledujem malú bodku, čo je ona, teda vlastne lietadlo, a snažím sa vsugerovať pilotovi, aby trochu pridal. Tak pomaly letí hádam len motýľ!
„Brácho...? Ježiš, čo nadskakuješ, akoby si zbadal ducha pomstiteľa???“
Ségra. Šibnutá ako vždy. Nepomohlo jej, ani keď sa po uši zamilovala do toho najnevhodnejšieho chlapa na svete, jedného z mojich najlepších kamošov – Španiela Justa. Ako kamoš je absolútne super, všetko vie, skoro všade bol, skoro všade má kamošov, okolo neho nádherné baby a je za každú chujovinu. Myslím, že sestra úplne potratila rozum. Chápete, ráno vstane, v kúpeľni strávi šesť minút namiesto tridsiatich deviatich (nesrandujem, raz som ju stopoval), na raňajky zje šesť croissantov, až som sa jej spýtal, či je už tehotná a môžem Justa konečne vykastrovať, na čo do mňa šmarila pokrievku a ja som bol spokojný, že ešte nemusím volať psychiatra.
Zato sebe asi psychiatra zavolať môžem, keďže som vyskočil pol metra, debilník strčil pod pracovné papiere, väčšina z nich pristála na zemi a myš sa bezmocne hompáľala na kábli.
„Kedy sa konečne naučíš klopať?!“ zavrčal som.
„No, nepredpokladala som, že máš pod paplónom schovanú milenku, ani že budete spolu sledovať porno, tak som si dovolila vojsť bez ohlásenia,“ škerila sa a policajtsky skenovala miestnosť, čo ju jednoducho musel naučiť ten jej expolicajt. Zagánil som.
„Čo?“ potuteľne našponovala obočie. „Chceš mi povedať, že tak skoro po Romane máš pod perinou náhradu?“ zapárala. „Neverím, že si až taký neodolateľný, sorry, bráško...“
Mlčal som a čakal, kedy zo seba vypotí, prečo vlastne prišla. Nakoniec to z nej vypadlo: „Ideš po Paulu na letisko? Priletí o jednej.“
Prehltol som. „Nechcela, aby som po ňu šiel.“
„Aha. A ty ju poslúchneš? Čo sa stalo s mojím tvrdohlavým dvojčaťom?“
„Mohla by si ma nechať? Mám tu robotu. Ak ti to nie je známe, otvoril som si reštiku,“ pokúsil som sa tváriť seriózne, ale asi mi to nevyšlo, lebo Denča sa rozmarne posadila na stôl a ja som sa len modlil, aby zadkom nevyhrabala tento zdrap papiera. Muselo mi načisto preskočiť, že som sa vrátil k vypisovaniu, čo som naposledy robil ešte na strednej.
Práve mi to napadá: Cherchez la femme. Za všetkým hľadaj ženu. Hm.
Kokos. Asi by som mal fakt začať robiť.
Denča mi zrejme čítala myšlienky, lebo povedala: „Tak robotu, áno? Mob si si nechal dolu, máš päť zmeškaných hovorov, tri od Milana, jeden od Danyho a tretí od nejakej, ktorú si si uložil ako Cicu. Panebože, brácho, Cica??? Už nemáme pätnásť!“
Povzdychol som si. Tie ženské! „To je čašníčka. Všetci ju tak volajú. Vôbec netuším jej skutočné meno. A neksichti sa, lebo ti to zostane,“ upozornil som ju dobromyseľne. „Pre personál je tu Dany, nie ja.“
„No iste. Počuj, ak chceš získať Paulu späť, neodporúčam ti, aby si sa obklopoval cicuškami.“
Zazrel som na ňu. „Kto hovorí, že ju chcem získať späť? Nevracia sa kvôli mne, je zadaná, sama si videla, ako spolu cukrujú. Keď jej je lepší Ind, prosím.“
Denisa našpúlila pery. „Iste. Čistá ľahostajnosť.“
„Tak. Srať na to.“
„Iste. Hlavne, že ti tuto lieta miniatúra jej lietadla,“ zaspievala a ukázala na minimalizované okno, kde svietil názov stránky. Dofrasa. Ten Juro ju naozaj nemusel tak dôkladne vycvičiť.
„Samozrejme, nie som taký ľahostajný, aby mi bolo jedno, keby sa im čosi pri takom dlhom lete stalo,“ snažil som sa to zahrať do autu. „Uvedomuješ si riziká?“
Denisa nahlas vydýchla. „Práveže áno. Takže na letisko po ňu nejdeš?“
„Nejdem,“ odvrkol som. „Povedala, že po ňu ide ten Detvan a ja mám zostať doma.“
„Fajn,“ Denisa veselo pokrčila plecami. „Zostaň doma, myslím, že tým nič nepokazíš. Ale počítam s tým, že potom po nej vyštartuješ!“
Vypliešťal som oči. „Myslel som, že je to tvoja najlepšia kamoška, takže asi vieš, že ona už záujem nemá.“
„Ani by som sa nečudovala, keď si sa zachoval ako taký odroň. Ja by som ťa veru už naspäť neprijala, ani keby si prišiel s prosíkom na kolenách.“
Zmätene som zagúľal očami. Ségra už pravdepodobne začína používať mne záhadné španielske metódy vyjadrovania sa.
„Ale ona nie je ja a voči tebe nie je ľahostajná. Tak zaboduj, nech radšej pekne zostane na Slovensku s tebou ako tak príšerne ďaleko s Vilasom, ktorý je síce božský, ale... skrátka, ďaleko,“ opäť mykla plieckami a nahla sa mi k uchu: „Predo mnou to neskryješ, Masubo,“ zašvitorila a odtancovala z izby. Vzápätí znova otvorila dvere a hodila mi mobil.
Uši mi doteraz horia ako krpcovi. Rýchlo som mrkol na radar s Pauliným lietadlom, ktoré sa od chvíle, keď sem ségra vpadla, vôbec nepohlo. Aktualizoval som web, aby som sa uistil, že sa nezasekol, a idem sa pustiť do telefonovania. Biznis ešte len rozbiehame a už makám dvadsaťtri hodín denne. Boha jeho. Takýmto tempom budem šedivý už v dvadsaťsedmičke.
Idem volať. A Cicu radšej premenujem na Pipu. Na tom hádam nie je nič zlé.
... Čo to Denisa vravela? Že Paula nie je ľahostajná...? Videl som predsa, ako na ňom oddane visela. Až príliš. Doteraz mám pred očami, ako s ním blbla pod vodopádom. Mal som pocit, že budem prvý, komu sa zastaví srdce len kvôli pohľadu na niečo. Nepomohlo, keď som úprimne a slabošsky hovoril všetky tie veci, ktoré ženy údajne chcú počuť. Iba mi došlo to, čo viem aj bez toho – že na ňu nezabudnem. Tancovali sme spolu. Duchom však bola inde. S tým druhým. Bolo to cítiť. A celá sa rozžiarila, keď si ujasnila, že chce zostať v Sydney.
Tak prečo sa potom vracia? Vraj aby zistila, či chce byť tu, alebo tam. Veď už dávno vie, že chce byť Indkou, preboha. Naša Paula a Indka. To fakt mohla aspoň zaloviť v iných vodách.
Najhoršie je, že musím uznať, že ten... Ind má kvality, ktoré si cením aj ja. Záleží mu na nej, stará sa o ňu, nie je sebec, a keď som ako debil došiel za nimi do Sydney, ani šklbnutím svalu mi nedal najavo, že sa mu tlačím do kapusty, čo by som ja teda nedokázal, keby akýsi exsomár chcel tráviť čas s mojou frajerkou.
Ale keď sme zo Sydney odchádzali, s Paulou sa nám dotkli ruky. Vtedy sa čosi stalo.
Nie, ja sa nevzdám. Masubo sa nevzdáva, Masubo iba ustupuje.
Tak. A teraz by som mal pohľadať zapaľovač a tieto chorobomyseľné výlevy spáliť.
Paulino lietadlo sa pohlo! Ech, ešte štyri hodiny a tridsaťdeväť minút – a bude vo Viedni. 

bux denník

Zdroj: PR


DISKUSIA K ČLÁNKU (0)

Diskusia k článku - 6. kniha v kultovej sérii Džínsových denníkov

Nový príspevok

Táto diskusia je otvorená len pre prihlásených užívateľov.

 
Desiatujete každý deň?
Áno, desiata je dôležitá.
Ako kedy, teda podľa toho, či mám čas.
Nie, nikdy na to nemám čas.

Celkom hlasovalo: 858
Archív ankiet

Odber newsletterov
Tip pre redakciu
Poslať článok

Poslať článok môže len registrovaný užívateľ.